Alkohol náš každodenný

0
380

Slováci sú v spotrebe alkoholu na osobu (ročne) naozaj jednotka medzi Európanmi. Pivo vyhráva u našich susedov, no pravý domáci destilát, ten je k nám pripevnený železnými okovami. Po mojej zmene dlhšie pretrvávajúceho miesta zdržiavania sa to vidno až moc.

A tým sa teraz nechcem priznať, že odkedy som odišiel z rodného mesta pijem ako dúha! 😀 Ide skôr o to, že počas dňa sa pohybujem v rôznych častiach Bratislavy. V Ružinove bývam, do Petržalky chodím do školy, v Starom meste pracujem a v Novom meste sem tam prestupujem. Na dennej báze tak mám možnosť prejsť rôzne miesta nášho hlavného mesta a tak sa stretnúť s veľmi rôznorodou a od seba v mnohých bodoch odlišnou typológiou ľudí – obyvateľov.

Naivne som si myslel, že k pitiu alkoholu sa utiekajú len ľudia na dedinách. V krčmách vysedávajúc preberú pri poháriku niečoho lacného naozaj každú problematiku. Opak je však pravdou. Najväčším problémom, ktorý identifikujem je, že sa tu nerieši typ dňa, hodina, ani či je piatok alebo sviatok.

Ak sa ráno v električke pritrafí opitý bezdomovec, ktorý spí, no neotravuje ľudí, je to ešte relatívne v poriadku. Aj keď nie najpríjemnejšia vôňa odpudzuje ľudí na metre od neho a vy tak viete, že radšej sa budete tlačiť v preplnenom vozni, ako zostať (a možno umrieť) v tom prázdnom, no s ním. Pred pár dňami sa mi však stala vec, ktorá ma dosť prekvapila. Išiel som zo školy relatívne skoro a v autobuse sedela partia pracantov, ktorí už mali čo to v sebe. Riešili svoje životné problémy (prevažne finančné) a zo začiatku neobťažovali naozaj nikoho. No naozaj… ak nerátam hlučný dialóg, ktorý si nemohol nevšimnúť ani samotný vodič. Keď však začnú od takýchto ľudí dvojzmyselné narážky na druhých, slušných spolucestovateľov, začína sa vo mne vynárať myšlienka, či si títo ľudia musia naozaj niečo dokazovať. Opiť sa pár hodín po obede je asi skvelým riešením ich problémov… . O pár dní na to ma po celodenne šichte v práci prekvapili o jedenástej hodine večer štyria mladíci. Jednoznačne kvalitne podnapití cestovali spolu s dvoma kamarátkami – fľašami tvrdého alkoholu a udržovali sa nimi počas cesty v nálade. Možno preto, aby náhodou nevytriezveli alebo čo. Ich večer, ich život, ich vec. Človek sa pousmeje nad ich životom, ktorý je zjavne gombička (alebo práveže nie je?…) a pozerá do sociálnych sietí vo svojom telefóne. Ak však mladíci začnú obťažovať ostatných cestujúcich, začínajú mi po chrbte stekať kropaje potu či sa priblížia až ku mne. Niekedy, a to hlavne v situáciach, keď mám za sebou ťažký deň, nemám ani najmenšiu chuť tráviť čas konverzáciou s niekym, kto nevie vyhláskovať ani svoje meno. Ešte by som pochopil, ak by mali chlapci chvíľu po vstupe do dospelosti a snažili sa tak dohnať roky, kedy bol alkohol pre nich tabu. No títo vyzerali zjavne po dvadsiatke. Ďalším nepochopiteľným ukazovateľom toho, že je to naozaj čudná situácia bol aj deň, kedy sa toto celé odohralo. Bol štvrtok. Preboha, štvrtok? Už naozaj platí, že deň a ani hodina tu nehrajú rolu?

Pochybujem, že by mladí chlapci, alebo vyššie spomenutí robotníci (ktorí riešili svoju zlú finančnú situáciu) mali doma veľké zásoby alkoholu, ktorý by si tak mohli brať kadekam, len aby sa dostali a následne udržiavali v spoločenskej únave. Prečo sú ale potom podniky, ktoré aj napriek zákazu predaja alkoholu podnapitým osobám, alkohol týmto ľuďom predajú? Prečo sú podniky, ktoré nalejú aj keď už človek nevie stáť na vlastných a podopieraný je ďalšími dvoma kamarátmi, ktorí majú očividne rovnaký problém so sebou? Nemal by barman byť výborným spoločníkom, dobrým priateľom hosťa, no stále veľkým profesionálom? Veď aj ja, jeden z tých mladších ročníkov si pamätám, ako mi starší a skúsení profesionáli vštepovali do hlavy, aby som hosťa za každú cenu neopíjal.

Tento záver zostane otvorený. Aby sme sa každý nad sebou zamysleli a vytvorili si svoj koniec. Nehovorím, aby sme/ste prestali piť, no pite s mierou. S mierou, nie v (nejakej) mierke!

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here